Vedieť komu veriť

7. apríl 2025

V Písme máme príkaz milovať každého, nie však dôverovať každému. Ježiš nám v tom môže byť príkladom: „Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ježiš sa im však sám nezdôveroval, pretože on poznal všetkých a od nikoho nepotreboval svedectvo o ľuďoch. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ (Ján 2:23–25, SEB)
Tieto slová sa netýkali len zástupu, ktorý Ho nasledoval, ale aj tých, ktorí sa k Nemu hlásili ako učeníci. Ježiš s nimi žil a vstupoval do vzťahov, no vedel, že nie sú dokonalí. Poznal ľudskú prirodzenosť a nedôveroval neuvážene. Keď vkladáš do ľudí dôveru, ktorú by si mal vkladať iba do Boha, pripravuješ sa na sklamanie. V každom medziľudskom vzťahu môžeš zájsť len po určitú hranicu. Ak ju prekročíš, hrozí ti zranenie. Je ľahké podľahnúť predstave, že niektorí ľudia ti nikdy neublížia – a potom si sklamaný, keď sa tak predsa len stane. Vo všeobecnosti existujú dva typy ľudí. Jedni ťa využijú – sú dôveryhodní len dovtedy, kým sa ich záujmy zhodujú s tvojimi. Druhí sú skutoční priatelia: „Priateľ preukazuje lásku v každom čase, v súžení sa z neho stáva brat.“ (Príslovia 17:17, SEB)
No aj tí najlepší priatelia ťa môžu zradiť alebo sklamať, pretože sú len ľudia. Preto sa riaď dvoma jednoduchými, ale múdrymi pravidlami:
Voči ľuďom: Dôveruj, ale preveruj.
Voči Bohu: „Dôveruj celým srdcom Hospodinovi a nespoliehaj sa na svoj rozum. 6 Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky.“ (Príslovia 3:5–6, SEB)